Horská chata plukovníka Johna Doea 6
Cŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕn. Možno ste uhádli, možno nie, ale aj tak to radšej poviem: zvoní vchodový zvonček. A aj poviem u koho doma, ale to asi pochopíte neskôr z kontextu. Ak to teda vôbec niekto bude čítať. “Už idéém,” zrúkla Kate, ktorá sa práve napchávala vanilkovou zmrzlinou vo svojej kuchyni. Teraz ste mali pochopiť, že je to u Kate doma, ale bohvie. Niekedy sama neviem, čo som napísala. Teda sama tomu nechápem. Otvorila dvere. Keď uvidela, kto tam je, hneď ich aj zabuchla. “Prosím,” dožadoval sa človek za dverami. “Som príliš zaneprázdnená, aby som otvorila. Okrem toho, ani nechcem otvoriť. Nechcem sa s nikým rozprávať,” znovu zarevala a vrátila sa k zmrzline. “Ale prečo?” znovu sa ozval hlas spoza dverí, ale ona neodpovedala. “Hm, ja neviem, možno kvôli tomu incidentu v NCIS? A tomu, čo sa stalo medzi mnou a chlapíkom, ktorého mám naozaj rada? A vôbec nezáleží na tom, že je ženatý a nepovedal mi to, však?” ironicky poznamenala. Hlas sa zasmial svojim typickým smiechom, ktorý dobre poznala. “Tento náš rozhovor cez dvere ma už začína nudiť. Východ je dole schodmi. Alebo sa dá íst aj výťahom.” “Dvere sú na to, aby sa otvárali a zatvárali. Teraz sú zatvorené. Čo takto vyskúšať aj ich prvú funkciu?” “Ale ja nechcem otvoriť.” “Je to kvôli mne?” “Nie, neotvorila by som tie dvere nikomu, len keby horelo.” “Horí!” zakričal hlas. “Neverím. Necítim dym.” “To je tým slabým nosom. No tak, prestaňme sa baviť cez dvere.” “Nech sa páči, dole schodmi a potom doprava. Tam je východ a obaja budeme mať to, čo chceme: tento rozhovor cez dvere sa skončí.” “Budem kričať cez okno.” “To mi je už jedno, jedna hodená papuča od nejakého milého suseda a bude pokoj. Alebo niekto zavolá políciu za rušenie nočného pokoja.” “Je len šest.” “Tak za vandalizmus alebo za hocičo iné. Moji susedia sú starí trpáci.” “Oni to pravdepodobne počuli.” “Aj to mi je jedno. Ja chcem jedine POKOJ!!” “Dvere...” “...sú na to, aby sa otvárali a zatvárali. Viem, viem. Ale ja teraz skúšam tú druhú funkciu.”