Horská chata plukovníka Johna Doea
"Tony, nechaj ma na pokoji," zamrmlala Kate Toddová, keď zacítila nejaké škrabkanie na chrbte.
“Nenechám, musíš vstávať,” niekto odpovedal na jej slová a to ju dokonale prebudilo. Vyskočila z postele celá obalená do prikrývky a pozrela sa smerom k tomu hlasu.
“Tony!! Čo tu robíš??” vykríkla celá zdesená, keď na druhej strane svojej postele uvidela svojho kolegu z práce.
“No pardon, veď si ma práve pred chvíľou upozornila, aby som ťa prestal škrabat!” naoko sa na ňu odul a skrížil ruky na svojej nahej hrudi.
Kate očervenela ešte viac, ak sa to teda vôbec dalo, a uhla mu pohľadom. “Tony je môj pes. A jeho meno absolútne nesúvisí s tým tvojim, má už šest rokov,” dodala, keď uvidela jeho samoľúby úškrn. “A teraz mi konečne odpovedz: čo tu, dopekla, ROBÍŠ?!?!”
“Kate, urazím sa,” znovu sa uškrnul, ale keď uvidel jej pološialený výraz, úsmev mu zamrzol. “Včera, pamätáš? Skončili sme prípad, Gibbs nás pustil domov a ja som ti pomáhal zapíjať sklamanú lásku...”
Odrazu sa jej vybavil Quimbyho bar a ako ju potom Tony viezol s taxíkom domov, ako ho vpustila dnu a potom koniec. Ale bolo jej jasné, čo nasledovalo. “Takže ty si využil to, že som bola opitá, a vliezol si mi do postele?! Tony DiNozzo, si mŕtvy!” pohrozila mu so zdvihnutým prstom a poobzerala sa po zemi pre nohavičky alebo iný kus svojho oblečenia, ale videla len Tonyho košeľu, nohavice a spodnú bielizeň. Potom sa pozrela na stoličku, kde si väčšinou odkladala veci, a tam bolo všetko. V duchu sa sama sebe usmiala. Dokonca aj v stave úplnej opitosti mám zmysel pre poriadok, pomyslela si a vzala si veci do kúpeľne spolu s ďalšími, čistými. Poslednýkrát sa otočila na Tonyho. “Keď sa vrátim, nech tu nie si. A ak to spomenieš, HOCIKEDY, nezabudni na to, keď si sa prezliekol za ženu. Mám fotky,” vyhrážala sa mu a jej vyhrážky zabrali.
Tony zbledol a zmizol ako tajné spisy FBI. Teraz sa Kate naozaj usmiala. To s tými fotkami si vymýšľala, ale spravila by hocičo, aby sa o tom nedozvedel Gibbs. A to nie len kvôli pravidlu 12.
Tony našťastie uveril Kateným vyhrážkam a o predošlej noci ani necekol. Popravde si ani on na nič nespomínal, ale domyslel si z kontextu, že spolu asi spali. Kate s tým bola spokojná, naozaj nemala v záujme aby sa to dozvedel šéf. Mala ho rada, nie len ako priateľa alebo kolegu, ale o trošku viac. O pár trošiek a zdalo sa jej, že ani ona nie je jemu úplne ľahostajná, pretože vždy, keď prišla do miestnosti, jeho pohľad zmäkol, keď ona urobí nejakú chybu, skritizuje ju menej, ako keby to bol McGee alebo Tony a jedine jej dovolil raz si odpiť z jeho kávy. To už musí niečo znamenať, pomyslela si, keď ucítila čerstvú kávu a uvidela vrch jeho šedivej hlavy prechádzať okolo jej kóje.
“Dobré ráno,” zakričala na neho spoza svojho stola.
“Nie je až tak dobré,” odvetil mrzuto Gibbs. “Ďalšia mŕtvola. Tentoraz plukovník John Doe.”
“Počkať, keď je to John Doe, ako vieme, že je to plukovník?” ozval sa nechápavo Tony zakiaľ si bral zbraň a odznak zo stola.
“Tony, on sa VOLÁ John Doe,” sucho oznámil Gibbs a už vchádzal do výťahu.
Kate sa zachichotala a Tony sa na ňu pozrel, aby si spomenula na ranné prebudenie. Kateina tvár zrumenela, ale naznačila Tonymu tú vec s fotkami a on od nej odvrátil zrak. Toto všetko pozoroval Gibbs, ale aj keď bol výborný v pozorovaní ľudských charakterov, to, čo bolo medzi Tonym a Kate, nedokázal identifikovať.
Pán plukovník John Doe nevyzeral práve najlepšie. Už tam bol Ducky, aby zobral mŕtvolu, a tá už bola z polovice zabalená vo vreci, ale to jej na šarme príliš nepridalo. Jeho hrudník bol celý roztrhaný a pokrytý zvyškami roztrhanej bielej košele. Oči opustili svoje zvyčajné miesto v jamkách a jeho hlava vyzerala ako oskalpovaná.
“Ako...” chcel sa tradične opýtať Gibbs, no Ducky ho netradične prerušil.
“Pripomína mi to jeden prípad, keď sme sa ešte nepoznali, Jethro. Našli sme zohavené telo v indiánskej rezervácii...”
“Ducky,” jemne mu pohrozil Gibbs a ako vždy sa vtedy vrátil k téme.
“Vieš, bol to naozaj zaujímavý príbeh.” No, teda skoro. “A naozaj sa nám hodil k plukovníkovi Doeovi, ale nechajme to na neskôr. Má mnoho poranení celého tela, od odstránených palcov na nohách po odňatie skalpu. Ale musím podotknúť, že tieto zranenie nastali až po smrti. Pravú príčinu ti nemôžem oznámiť hneď teraz. Ak ti mám povedať pravdu, nemám ani šajnu, čo by toho chudáka mohlo zabiť. A prečo svoje vražedné dielo dotyčný dokončil týmto taktiež netuším. Na to budeš musieť prísť ty, Jethro.”
Ducky sa ešte raz poobzeral po miestnosti. Všade bolo veľa krvi a bolo vidieť pobehujúcich mladších agentov. Tony, Kate aj McGee zbierali dôkazy, fotili a prehrabovali sa v neporiadku.
“Ducky, myslím, že toto je tvoje,” ozval sa McGee a medzi palcom a ukazovákom jemne držal ďalší palec. “Výborne, Timothy, presne toto nám chýbalo. Daj to prosím ťa do vrecka na dôkazy a podaj mi ho. Ďakujem.”
S miestom činu skončili neskoro. Bolo tam toho toľko, že im to trvalo do noci a zostali tam len Kate s Gibbsom. Tony a McGee išli odniesť dôkazy Abby a tá ich určite už niečím zamestnala a tak na to zostali sami.
“Kate,” ozval sa, keď ju uvidel ako v kúte sedí a oči jej klipkajú.
“Nespím!!” vykríkla a rýchlo vyskočila. No keď uvidela únavu a pochopenie v Gibbsových očiach, spustila plecia. “Vlastne áno. Nemohli by sme už odísť? Som neuveriteľne unavená...” opýtala sa ho prosebne a on len pokývol hlavou. Izba bola už takmer prázdna a ostatné už odnesú chlapci z nočnej, tak si s prasknutím stiahol latexové rukavice a strčil si ich do vrecka.
“Poďme.”
Prišli k autu, no to tam nebolo. “Niekto nám ukradol auto,” neveriacky podotkla Kate. Gibbs sa chvíľu nezmohol ani na slovo, no keď sa mu vrátila reč, stálo to za to. “Takže CELÝ DEŇ je tu hŕba policajtov a oni nám UKRADNÚ AUTO?! Dopekla, čo je to za ľudí?? Kto sa mal starať o to, aby sa tomu nič nestalo?? Boli tam dôkazy! A ako sa teraz dostaneme domov?! Na tomto Bohom zabudnutom mieste nie je signál! Dopekla, však sme federálni agenti!" rozčuľoval sa, keď na líci zacítil kvapku. O chvíľu sa už poriadne rozpršalo a oni sa museli skryť v lesnej chatke mŕtveho plukovníka.
Okrem obývačky, miesta činu, tam bola len kuchyňa a ďalšia izba na poschodí. "Vyzerá to tak, že tu budeme musieť prespať," povedal už miernejšie Gibbs keď uvidel širokú posteľ, ohnisko a dve kreslá pred ním v spálni.
"Keby sme tu neboli uväznení, bolo by to romantické," podotkla Kate a prešla k jednému z kresiel. Zblízka si obzerala krb a Gibbs si zatiaľ obzeral ju. Jej dlhé nohy v krátkej sukni a na vysokých podpätkoch, štíhly trup a peknú tvár, ktorú videl z profilu. Áno, už dlho jej chcel povedať, ako VEĽMI sa mu páči, ale vždy, keď si myslel, že to už zvládne, prerušil ich vzájomnú dôvernú chvíľu niekto nežiadaný. Ale teraz, keď tu nikto nie je...
"Gibbs?" prerušila Kate jeho myšlienky na ňu.
"Áno?"
"Ja..."
Podišiel k nej bližšie. "Prosím, nehovorte to..." zašepol, ale ona to nemohla ďalej tajiť. "Milujem vás," vyhŕklo jej skôr, ako tomu mohol hocikto zabrániť.
Gibbs sa od nej odvrátil a prešiel si rukou po strieborných vlasoch. "Ani vy mi nie ste ľahostajná, ale som váš šéf a okrem toho by som mohol byť vašim otcom a som..." pozrel na ňu a uvidel jej zvesené plecia a rozstrapatené vlasy a všetky výhovorky sa rozplynuli v hmle. "Kašlať na to," povedal si a pobozkal ju.
Bol to dlhý a intenzívny bozk a možno by prerástol aj do niečoho viac, keby ich nevyrušili reflektory nejakého auta.
"Kto je to?"
"Žeby si na nás spomenuli a poslali po nás hliadku, keď sme sa dlho nevracali?" nádejala sa Kate, no Gibbs to rýchlo zavrhol.
"Poznáte Vrah sa vždy vráti na miesto činu? Tak toto je podľa mňa ten prípad. Rýchlo sa skryme, asi nás ešte nevideli."
Poobzeral sa po miestnosti, no okrem miesta pod posteľou tam nebol žiadny úkryt. Rýchlo tam strčil Kate a on sa tam vsunul za ňou. Bolo to v poslednej chvíli, pretože len čo jeho noha zmizla za zvyškom celého tela, dvere sa otvorili. Drahé polotopánky, pravdepodobne talianske, z teľacej kože a poriadne vyleštené, sa prechádzali po miestnosti. Očividne niečo hľadali a asi to nenašli, pretože hlas nad nimi povedal niečo po rusky a vedľa drahých talianskych polotopánok so spodkami čiernych oblekových nohavíc s bielymi a červenými prúžkami sa objavili staré roztrhané "addiddasky" a tepláková súprava.
Začal sa rozhovor v ruštine, ale keďže ani jeden nevedel ani slovo po rusky, nič im nerozumeli. Teraz si addiddasky zobrali tú časť, na ktorú videla Kate a polotopánky tú, ktorú videl Gibbs. Začali skackať po podlahe a búchať do stien. Hľadajú skrýšu, prebleslo Gibbsovi hlavou. Mal, samozrejme, pravdu ako vždy, pretože o chvíľu sa polotopánky zastavili nad nejakým miestom na dlážke. Párkrát po nich zaskákali, aby sa presvedčili a naozaj, zvuk práve tohto kúsku znel úplne odlišne ako ostatná dlážky. Polotopánky zavolali na addiddasky a tie preskočili ten kus, čo ich delil, dvomi skokmi. Pritom sa celá chatka zachvela a Gibbs mal predstavu o tom, na čo polotopánky potrebujú addiddasky. Tie sa postavili na presné miesto, na ktoré ukázali polotopánky a drevené dosky pod jeho váhou zapraskali. Bolo počuť štastný smiech, no nie smiech veľkého hulváta, ale distingvovaný, tichý smiech vychovaného človeka.
Takže to už našli, pomyslel si Gibbs a rozmýšľal, čo by to len mohlo byť. Smiech ale ustal a odrazu bolo počuť štuknutie poistky na zbrani.
"Vylezte spod tej postele, prosím vás," povedal dokonalou angličtinou bez jediného náznaku ruského či iného prízvuku. "Keď nevyleziete, tuto môj priateľ posteľ rozstrieľa na kúsky. Pochybujem, že by ste to prežili."
Kate sa pozrela na Gibbsa. Ten len prikývol a obaja s rukami nad hlavou vyliezli. Chceli sa postaviť, ale keď na temenách zacítili chladný kov ústia zbrane, rozmysleli si to.
"Čo chcete?" spýtal sa Gibbs bez náznaku strachu v hlase. Znovu zaznel tichý smiech polotopánok a tie znovu povedali niečo po rusky addiddaskám. Tie odtrhli dosky nad tajným priečinkom, zobrali nejaký kufrík a odišli.
“Agent Gibbs, agentka Toddová, prepáčte tie nepríjemnosti,” na ich prekvapenie sa znovu ozvali polotopánky a bolo počuť zaisťovanie pištole. Polotopánky ich obehli a pomohli Kate normálne sa postaviť.
“Kto, dopekla, ste?!” vyhŕklo Gibbsovi a obzrel si Kate či jej niečo nie je.
“Dobrý deň,” pozdravil sa chlapík s miernymi fúzikmi v značkovom kabáte a s klobúkom. “Dozvedel som sa, že ste sa ešte nevrátili a tak som sa sám ponúkol, že pôjdem po to, čo tu mal plukovník Doe schované. Nechcite vedieť, čo. Nebudem vám nič vysvetľovať, ale ten kufrík si zoberiem, ak dovolíte. Je to malá cena za váš život," dokončil a otočil sa na odchod. "A aby som nezabudol," vytiahol zbraň a dvakrát strelil do podlahy vedľa nich.
“Počkajte. Kto ste?” vyzvedal Gibbs, no chlapík len odkráčal preč.
“Čo do pekla to malo znamenať?”
“Upokojte sa. Teraz s tým nič nezmôžeme, ale ráno môžeme vyjsť na kopec, možno tam bude signál.”
“To sa vám ľahko povie, upokojte sa.”
“Gibbs?”
“Áno?”
“Ja neviem, či by som mala, ale...”
“Počúvam vás.”
“Ale nič, nechajte to na pokoji,” dokončila smutným hlasom Kate a pozrela sa von oknom.
“A Kate, ohľadom toho bozku...”
“Áno?” spýtala sa s nádejou v hlase, ale Gibbsove dokončenie ju sklamalo. “Nehovorte o tom Tonymu. Prosím.”
“Áno, samozrejme.”
“Nie že by to pre mňa nič neznamenalo, no..”
“Prosím, prestaňte s tým,” už sa rozčúlila Kate, pretože jej začínalo liezť na nervy to skákanie jej nálady. Hoci jej bola zima, dlane sa jej potili a srdce jej búšilo ako o život.
“S čím?” nechápal Gibbs, čo ju priviedlo do ešte väčšej zúrivosti.
“Viete, ten bozk... Tvárite sa, akoby to nič nebolo, ale je mi jasné, že to niečo znamenalo pre nás pre oboch, ale vy sa tvárite, že nič. Vlastne nie, raz sa tvárite, že ani neviete, o čom hovoríte a potom mi dáte nádej, že chcete aj niečo viac. Potom zase svojou ďalšou vetou vyvrátite tú pred tým a mňa to už naozaj hnevá a...” nestihla dokončiť, pretože ju Gibbs prerušil ďalším bozkom. “A pozrite, teraz ste mi dali pusu len pre to, aby som prestala rozprávať,” to, čo urobil, ju očividne vyviedlo z miery, “a mne to vôbec nevadilo. Tak mi ale povedzte, na čom stojím? Pretože ja t...” ďalší bozk, za ktorým nasledoval ďalší a ďalší a ďalší, až Kate prestalo byť zima aj vnútorne a celú ju to rozohrialo.
Bolo jej až tak horúco, že si musela dať dole všetko oblečenie vrátane spodnej bielizne. Ani to nejako extra nepomohlo, a tak skúsila dať veci dole aj Gibbsovi. To bolo už lepšie. Padli do studených prikrývok. Ešte lepšie, ale teraz jej začínalo byť už skoro zima. Skúsila Gibbsovi pomôcť zohriať ju. Znovu ju bozkával a pri tom si hľadal cestu bližšie k nej. Keď našiel aj ju, bolo počuť jemný vzdych vychádzajúci z Katených úst. O chvíľu bolo počuť ďalšie tri a nakoniec aj nie až tak jemný vzdych, ktorý sa vydrel z úst striebrovlasého chlapíka, ktorý si práve ľahínal vedľa nej.
Dýchali zhlboka, vstrebávajú čo najviac kyslíka aj cez pokožku mokrú od potu.
“Kate, urobili sme strašnú vec.”
“Naozaj si to myslíte? Takže... Bolo to až tak zlé?”
“Nemyslím na to, to bolo úžasné. Ale kontaminovali sme miesto činu,” povedal Gibbs vecným tónom a obaja sa začali šúlat od rehotu.